Naše deviatačky sa s veľkým záujmom a odhodlaním zapojili do súťaže Medzníky 2. svetovej vojny a SNP. Súťaž bola nielen o vedomostiach, ale aj o vlastnej tvorbe. Uverejňujeme oba príspevky, ktoré vznikli vďaka vedomostiam a hlbokého cítenia.
Dievčatá vytvorili báseň a fiktívne zápisky z koncentračného tábora, ktoré nesú v sebe bolesť, strach, ale aj odvahu. Ich tvorba nie je len spomienkou na minulosť - je tichým, no silným odkazom pre dnešný svet, aby sme nezabúdali, boli vnímaví a chránili ľudskosť v každej dobe.
1. príspevok:
Ivana Nedeliaková, Mária – Anita Pišová, Lea Šupejová
Denník Hany a Ester Weissových
„Nie všetky hlasy stíchnu, keď ich telá mlčia.“
Zápisky Hany – matky
1. september 1939 – Varšava
Nikdy nezabudnem na ten deň. Ráno sa ešte zdalo byť pokojné. Slnko svietilo, Ester si kreslila pri okne. Potom sa ozvali sirény. Ulice zahučali výkrikmi, kopy ľudí sa hnali k staniciam. V rozhlase hlásili, že Nemecko napadlo Poľsko.
Jakub prišiel domov z práce bledý ako plátno. „Začalo to,“ povedal a v očiach mal tú istú prázdnotu, ktorú som vtedy ešte nechápala. Nevedeli sme, čo presne to znamená, ale v hĺbke duše sme tušili – nič už nebude ako predtým.
Ester, moja malá, štvorročná dcéra, sa ma večer spýtala, či sa svet pokazil. A ja som jej povedala, že len trochu kašle, ale že sa uzdraví. Klamala som. Prvýkrát. A nie naposledy.
10. november 1940 – Varšavské geto
Už takmer rok sme zavretí medzi múrmi. Varšavské geto je ako veľká škatuľa, kde pomaly ubúda kyslík. Nie je tu miesto, nie je tu jedlo, nie je tu nádej. Ester sa hrá so starou ponožkou, ktorú si vyzdobila ako bábiku. Dala jej meno Lili.
Susedov chlapček zomrel minulý týždeň na zápal pľúc. Jeho matka si na druhý deň sadla na posteľ, schúlila sa a odvtedy už nevstala. Ľudia tu umierajú potichu.
Jakub stále verí, že to prežijeme. Chodí pomáhať s potravinami, vymieňa veci na čiernom trhu, ale chradne pred očami. Ja sa snažím zachovať aspoň zvyšok normálnosti pre Ester. Každý večer jej rozprávam rozprávku. A keď zaspí, plačem potichu do prikrývky.
14. marec 1942 – Transport
Zobudili nás ešte pred svitaním. Ozývali sa výkriky, psi brechali, deti plakali. Naložili nás do dobytčích vagónov, kde sme sa tlačili ako zvieratá. Cez škáry vo dverách presvitalo chladné svetlo. Bolo dusno, smradľavo a dusivo.
Ester sedela v mojom lone a celou cestou mi držala ruku. Nerozumela, prečo nás berú. „Mama, ideme k babke?“ spýtala sa. Nedokázala som odpovedať. Len som ju hladila po hlave a v duchu sa modlila.
Niektorí ľudia omdlievali, iní plakali. Boli aj takí, čo sa len ticho dívali do prázdna. Keď vlak zastal, bol večer. Vystúpili sme do chladu a tmy. V diaľke som videla nápis na bráne: „Arbeit macht frei.“ Nechápala som, prečo by sloboda mala začať tu.
18. marec 1942 – Auschwitz
Všetko nám zobrali. Vlasy, šaty, mená. Ostalo len číslo. Ja som 82319. Esterku, keď jej strihali vlásky, držala iná žena – ja som už nedokázala stáť. Bola tichá, len sa ku mne večer pritúlila a povedala: „Mama, ja budem silná.“
Dali nás do ženského baraku. Drevo, špina, smrad. Spíme v troch na jednej prični. Jedlo – polievka z vody a niečo, čo by sa azda raz dávno volalo chlieb. Ester si ho delí na dve časti: jednu zje, druhú si šetrí „na zajtra“. Netuší, že zajtra to bude rovnaké.
20. máj 1943
Zima je preč, ale smrť nie. Pracujeme celé dni, nosíme ťažké kamene, čistíme latríny, triedime šatstvo tých, čo... nevrátili sa z "kúpeľov". Všetci vieme, čo sa deje. Aj deti už vedia. Aj Ester.
V noci mi pošepkala, že nechce ísť do sprchy. Objala som ju a povedala, že sa to nestane. Že ja ju ochránim. Ale viem, že klamem.
Niektoré matky dali svoje deti do rúk iným ženám v nádeji, že budú mať šancu. Ja... ja na to nemám silu. Ak má zomrieť, tak so mnou. A ak má žiť, tak nech vie, že som ju nikdy neopustila.
4. január 1944 – POSLEDNÝ ZÁZNAM
Dnes ma zavolali na „dezinfekciu“. Všetky ženy to poznáme. Nevrátiš sa.
Pozerala som na Ester, ako spí. Má sedem. Z jej detstva nezostalo nič. Len Lili – bábika z ponožky.
Povedala som žene vedľa mňa – Rebeke – nech sa o ňu postará, ak sa bude dať. A ak nie... nech jej aspoň povie, že mama ju milovala. Až do posledného dychu.
Neberiem si denník so sebou. Zostane pri nej. Aby raz, keď sa to všetko skončí, vedela, že niekedy žila matka, ktorá za ňu dala všetko.
Zápisky Ester – dcéry (po vojne)
27. január 1945 – Auschwitz, deň oslobodenia
Brány sa otvorili. Svetlo vošlo do tmy. Ruskí vojaci nám dávali chlieb a prikrývky, ale ja som len hľadala. Mama tam nebola. Vedela som to. Vedela som to už dávno, ale srdce dúfalo až do poslednej chvíle.
Niekto mi podal denník. Bol v ňom jej rukopis, jej vôňa, jej bolesť. Čítala som ho celú noc. Každé slovo bolo ako jej dotyk.
15. marec 1945 – Švajčiarsko
Som v sirotinci. Dali mi čisté šaty, zrkadlo, nové meno. Ale ja si svoje meno beriem so sebou: Ester Weissová. Dcéra Hany. Dcéra lásky a odvahy.
Každý večer si čítam jej zápisky. A každý večer píšem nové. Nech jej príbeh neskončí pri komíne.
8. máj 1945 – Koniec vojny
Vojna sa skončila. Ľudia tancujú na uliciach. Ja plačem v tichosti. Lebo mama sa toho dňa nedožila. Ale ja áno. A preto budem rozprávať.
O nej. O nás. O tom, čo sa stalo.
A budem žiť – za obe.
2. príspevok:
Lucia Beňušová, Tamara Kuráňová , Karolína Rzeszotová
Za tieňom hviezdy
Povedali, že sme iní,
že nepatríme medzi vás.
Hádzali na nás všetky viny
vzali nám náš život, plno krás.
Zobrali nám hviezdy z neba
a prišili na kabát,
ten hrozivý muž kreslil svet len a len podľa seba.
Bál sa ho snáď aj vlastný kamarát.
Z očí mu išla hrôza a nenávisť,
akoby nikdy nič necítil.
Príkazy tie kázal v mene "pravdy, cti."
Raz na jeho rozkazy odviezli nás niekam preč.
Dali nám pod krk smrteľný meč.
Nevedela som, kde to sme,
všetci sme tam mizli v hlbokej tme.
Prečo boli takí krutí, tvrdí?
Len preto, že sme mali inú vieru a boli na ňu hrdí?
Nezhasol plameň v srdciach dní,
v ruinách klíči nový hlas, čo šeptá:
„Pamätaj, nech nikdy sa tieň tej hviezdy nevráti zas."
A hoci jazvy nezmiznú,
čas lieči spomienky aj rany,
za tieňom hviezdy vyjde znova svit pravdy,
pokoj dlho žiadaný.